Na začiatku 40. rokov vyrobili v Nemecku štvorosé cisternové vozne novej konštrukcie pre veľkoobjemové prepravy palív a olejov, najmä ropy pre vojnové účely. Vznikli v dvoch sériovo vyrábaných typoch: “Deutz” (projekt vagónky Westwaggon Köln-Deutz) a “Uerdingen” (podľa rovnomenného sídla vagónky v Krefeldu-Uerdingenu). Konštrukciu vozňa maximálne odľahčili, kvôli obmedzenej dostupnosti ocele. Kotle mali objem 63 m³, napokon znížený aj na 48 m³ kvôli prekročeniu nápravovej hmotnosti pri plnom ložení na vtedajších málo únosných tratiach. Počas vojny tieto odľahčené konštrukcie štvornápravových ako aj dvojnápravových ľahkých kotlových vozňov ďalej konštrukčne unifikovali a osadili štandardizovanými komponentmi. Tak roku 1942 vznikol štvornápravový kotlový typ “Einheit” (“jednotný”), ktorý vychádzal z predošlého typu “Deutz”. Po úspešných skúškach sa v roku 1943 rozbehla sériová výroba, opäť s objemom kotla 48 m³ aj 63 m³.
Väčšinu týchto vozňov dostala spoločnost WiFo – formálna civilná firma, ktorá v skutočnosti zabezpečovala logistiku pohonných hmôt a správu parku vozňov pre Wehrmacht. Analogický vozňový park mala asociácia “Ölvereine”, ktorá zabezpečovala logistiku palív pre Luftwaffe.
Po skončení druhej svetovej vojny zostali rozptýlené takmer po celej Európe. Niekoľko desiatok vojnových vozňov tak pripadlo aj československým rafinériám, distribútorom palív a chemickým závodom, odkiaľ bola väčšinu v 50. rokoch predali do operatívnej správy ČSD. Výroba vojnových typov ale pokračovala aj po vojne (Nemecko, Poľsko). Z nespotrebovaného vojnového materiálu niekoľko desiatok vozňov dokončili aj naše závody Tatra a Královopolská. Vozne slúžili v prevádzke ešte v 60. rokoch, hoci ich životnosť bola ovplyvnená úsporou materiálu. Výnimočne sa dokonca dožili aj pridelenia UIC čísla.
(Text: M. Kožuk)
